Hliník je tretí najbohatšie sa vyskytujúci prvok v zemskej kôre. Ťažba bauxitu vyžaduje iba minimálny plošný záber a zároveň aj jeho kompletnú obnovu. Týmto ideálnym spôsobom je možné zachovať prírodné a poľnohospodárske zdroje v príslušnom regióne.  

Hliník umožňuje znížiť spotrebu aj mnohých ďalších zdrojov:

• Hliníkové baliace materiály sú odolné voči pôsobeniu svetla, vzduchu, vlhkosti  a tým redukujú plytvanie potravinami a ich kazivosťou.
• Hliníkové okná, fasády, vo výplňových stenách pomáhajú zvýšiť prirodzený prienik svetla a tepla, čím znižujú náklady na umelé osvetlenie a vykurovanie.
• Hliník je odolný voči korózii a preto konštrukcie vyžadujú iba minimálnu údržbu.
• Automobily a autá vyrobené z ľahkého hliníka sú energeticky efektívne a spotrebujú menej paliva
• Hliník je 100 % recyklovateľný, môže sa použiť opakovane bez straty svojich vlastností len s využitím 5 % energie, ktorá bola nevyhnutá na jeho prvotnú výrobu.

Prvé častice vyrobil Dán Oersted až v r. 1825. Prvé skutočné kúsky kovového hliníka vyrobil Nemec Wöhler v r. 1827. Ako prvý vypracoval postup priemyselnej výroby hliníka redukciou AlCl3 kovovým  sodíkom Francúz Henri Etienne Sainte-Claire Deville v r. 1854.

Bayerov spôsob získavania oxidu (1888) a Hall-Héroultov (1886) spôsob výroby hliníka využívajúci elektrolýzu a oxid hlinitý, umožnil výrobu hliníka v tonách a používa sa dodnes. Zo 4 ton bauxitu (pridávajú sa 4 tony uhlia a 0,5 tony žieravého natronu) sa získajú 2 tony oxifu hlinitého a z toho 1 tona hliníka (spotrebujú sa pri tom 4 tony uhlíka a 15 MWh elektrickej energie). Hlavnými požiadavkami sú bauxit, uhlie a lacná energia.

V porovnaní s tisíckami rokov, čo ľudstvo využívalo bronz, meď, olovo, železo,atď. je hliník k dispozícii iba veľmi krátky čas.